«Pozerajúc sa dnes na svoj životný príbeh vo svetle stretnutia s Bohom, dobrorečím za to, že som sa narodila v mnohočlennej a chudobnej rodine, emigrovanej z juhu počas vojny, zo Sory do Alessandrie. Ďakujem za to, že som „dcéra chudobných“ a za to, že som žila s mojimi rodičmi a súrodencami jeden život, ktorý tvorili mnohé nepríjemnosti a obety. Prežila som aj „chudobu“ závislosti môjho otca na alkohole, takže aj ťažkosti mojej matky pracovať a čeliť mnohým každodenným problémom, my deti sme ju často počuli pospevovať s dôverou a vyrovnane: naučila nás, že život má aj napriek hocijakému problému veľkú cenu, viac ako akákoľvek prekážka, viac ako ktorékoľvek utrpenie!Život ma odmalička naučil myslieť vždy na druhých skôr ako na samú seba a dnes viem, že to je obrovské bohatstvo, a že to bolo mojou prvou ľudskou a kresťanskou výchovou. Pamätám si jeden refrén, ktorý moja matka opakovala vždy, keď som sa nachádzala v spoločnosti mojich priateliek, ktoré boli na tom oveľa lepšie ako my. Keď sme mali v dome kúsok chleba – a počas vojny nebolo ľahké mať ho – alebo keď sme mali čerešne, „mama“ mi hovorievala: „Rita, zapamätaj si: ústa sú všetci súrodenci! A nikdy nesmieš dať do úst niečo bez toho, aby si to podarovala aj druhým.“ A tak aj bolo, aj napriek nepríjemnostiam chudoby, nás vychovávala ku gestám solidarity, ktoré už ako také hovorili o rodine, komunite, a spoločnosti. Práve, keď dávame druhým sa stávame univerzálnou rodinou, ktorá spoločne môže pravdivo recitovať modlitbu „Otče náš“.

Dnes viem, že Pán Boh viedol môj život aj cez krehkosť môjho otca, ktorý napriek všetkému, bol majstrom života, pretože ma naučil čo znamená obeta, naučil ma aj, čo je poníženie… dnes sa cítim skutočne slobodná žena, uvedomujúc si, že v nás sídli neustály prameň Božej Lásky, ktorý je východiskom z akejkoľvek situácie. Zistila som, že stretnutie s Bohom osvetľuje minulosť a stáva sa životným bohatstvom, a nehanbím sa povedať, že krehkosť môjho otca bola mojou univerzitou, mojou školou života, ktorá mi vyformovala srdce, aby som neskôr vedela podať pomocnú ruku krehkým ľuďom ako on, a často aj krehkejším ako on.»

«Bola som šťastnou rehoľnou sestrou, zamilovanou do Pána a do života, no ale v istej chvíli sa vo mne začalo čosi, čo nebolo mojím rozhodnutím, „ako oheň“, akýsi vnútorný tlak, ktorý ma tlačil stále viac k mladým. Videla som ich stratených, sklamaných, opustených, a pred Eucharistiou som pociťovala ich bolestivé výkriky. Uvedomovala som si, že boli opustení a vyraďovaní z tejto konzumnej spoločnosti. Všimla som si, že v rodinách nebolo viac rozhovoru ani komunikácie, že chýba dôvera medzi manželmi, a medzi manželmi a deťmi: deti boli ponechané sami na seba, a ja som ich videla smutných na uliciach. V modlitbe som pociťovala ich bolestivé výkriky. Mladí išli na jednu stranu a my na druhú, a ja som tým trpela. Pociťovala som v sebe tlak, ktorý som už viac nemohla potláčať, ktorý stále rástol. Nebol to môj nápad, vlastne ani sama som nevedela čo sa to vo mne dialo, ale cítila som, že musím tým mladým dať niečo, čo Pán Boh ukryl vo mne – pre nich. Povolanie otvoriť dvere týmto strateným, závislákom, zúfalým, ktorý sa nachádzajú na staniciach, na námestiach, to určite nebol „môj nápad“. To čo sa deje, príbeh, ktorý prežívame sa nemohol zrodiť z našich nápadov alebo intuície jednej úbohej ženy ako ja. Sama sa prekvapujem každou chvíľou nad tým čo sa deje: akoby som mohla ja vymyslieť takýto príbeh?»

«Povolanie, ktoré prichádza od Pána Boha ťa urobí schopným veriť a uskutočniť veci, ktoré by si ani ty sám nevymyslel. Nebolo pre mňa ľahké vysvetliť mojim nadriadeným to, čo som cítila a taktiež to nebolo ľahké pre nich. Uvedomujem si to. Veriť, že to, o čo som ich žiadala skutočne prichádzalo od Boha. Viackrát som žiadala po dlhé roky, aby mi dovolili otvoriť dom, kde by som sa mohla starať o mladých a ako odpoveď, vždy poukazovali na moje limity a moje slabosti: nikdy som neštudovala, nebola som pripravená… všetko to bola pravda, ale vo vnútri vo mne vybuchla sopka, ktorá nezhasínala a cítila som, že musím Pánu Bohu odpovedať, pretože on ma obohacoval akýmsi darom, ktorý nebol môj a ktorý by som mala podarovať mladým.»

Nebolo ťažké čakať, viac bol utrpením pocit, že strácam čas, ale aj tak som čakala s dôverou, trpezlivosťou a nádejou. Niekto mi hovoril: „Elvíra, prečo teda neodídeš z kongregácie, tak môžeš robiť čo len chceš!“ Ale ja som nechcela robiť „to čo chcem“, to čo sa vo mne dialo bolo úplne niečo iné. Preto som čakala, modlila sa, trpela a milovala. Nechýbali ani chvíle pokušenia, keď som si myslela: „Ako je to možné, prečo mi nedôverujú?“ Ale potom som si hovorila: „Nakoniec, prečo by mi mali dôverovať, keď som len jeden úbohý tvor?“ Teraz uvažujem o niečo viac a rozumiem, že celé to čakanie bolo požehnaním, boli to akési pôrodné bolesti. Vytrvalosť a trpezlivosť, ktoré mi Pán Boh daroval boli pečaťou jeho otcovstva nad tým, čo sa rodilo.»

«Pamätám si dobre na ten deň, bolo 16. júla 1983, sviatok Panny Márie Karmelskej, a ja som dostala kľúče od domu, ktorý mi poskytli ako začiatok. Keď som videla vstupnú bránu, od radosti som si hlboko vydýchla, pamätám si, že celé moje vnútro tancovalo! V mojom vnútri vybuchla neočakávaná plnosť života: to bola radosť získaná v čase od dlhého očakávania až po chvíľu, keď sa táto túžba stala realitou. Tí, ktorí ma sprevádzali sa chytali za hlavy, keď videli v akom stave bol dom, ktorý sme dostali: bol celý zruinovaný, bez dverí, bez okien, strecha bola celá rozbitá, neboli tam postele, ani stoly, stoličky, či hrnce, a ja som nemala ani cent… nič! Pozerala som sa na ich strápené tváre, ale „videla“ som už všetko to, čo sa malo stať, „videla“ som dom už taký akým je dnes: obnovený, pekný a plný mladých! Je podivuhodné ako ma Pán podporil, podržal, posilnil! Zamýšľala som jeden veľký dom, v ktorom by nás mohlo byť aspoň 50 „zúfalcov“, ale už po krátkom čase boli izby preplnené, na môj veľký údiv, a s vnútorným bojom rozhodnúť sa čo ďalej. Život ma tlačil, mladí klopali na dvere naďalej, a tak sme museli otvoriť druhý dom, a potom ďalší, najprv v Taliansku a potom aj v zahraničí, tu aj tam… teraz už ich viac nepočítam».

«Na začiatku sme prežili veľkú chudobu, nemali sme vôbec nič, ak len dôveru v Pána Boha. Toho Boha, ktorý je Otcom som spoznala ešte ako dieťa, a už vtedy som sa naučila dôverovať mu, práve, keď chudoba bola oveľa surovejšia, v zmysle, že sme nemali nič, a často som počula moju matku opakovať: „Svätý Boží Kríž, neopúšťaj nás!“ Nikto nechce trpieť, a práve naopak, vtedy som pochopila, že v živote je dôležité naučiť sa žiť aj kríž, pretože on je našou matkou a my sa musíme naučiť prijať ho a milovať, aby sme mohli žiť všetko ostatné. Chcela som, aby aj mladí ktorých som prijímala mohli nielen počúvať rozprávania o Pánu Bohu, ale aj vidieť jeho konkrétne otcovstvo. Takže som povedala Pánu Bohu: „Ja ich príjmem, darujem ti celý môj život, ale ty im musíš ukázať že si ich Otec!“ A po všetky tieto roky, môžem vám to s radosťou dosvedčiť, nás jeho Prozreteľnosť nikdy nesklamala!».

«Chcela som, aby v našom mene bolo niečo spoločné s Pannou Máriou. Takže sme sa spýtali: kde v Biblii sa nachádza Panna Mária? Jedno z miest bolo Cenacolo: Mária tam bola z apoštolmi, zatvorenými a plnými strachu po Ježišovej smrti, tak ako mladí dneška, zahanbení, ustráchaní a nemí. Ale tá jej materská prítomnosť ich spája a privádza k modlitbe, a potom zíde Duch Svätý, Božia Sila, a oni sa premenia na odvážnych svedkov. A tak sme teda nazvali Komunitu – Cenacolo, pretože si želáme, aby sa takéto premenenie stalo v srdci mladých ktorých prijímame.»