Andrea svedectvo Erik

                               Pamätám si, akoby to bolo dnes, keď nám náš syn zničohonič položil takúto otázku: „Čo je pre Vás najdôležitejšie vo Vašom živote?“ Ja som odpovedala takto: „Mala by som povedať, že Boh. Ale úprimne hovorím, že pre mňa je najdôležitejšia naša rodina.“ Môj manžel odpovedal asi takto: „No tiež by som chcel povedať, že Boh. Ale je to Tvoja mama.“Prešli asi dva mesiace a prišiel moment, ako sme sa dozvedeli, že náš syn je drogovo závislý a pomaly, ale isto sa približuje k dnu. Vtedy sa náš milosrdný Boh rozhodol zbúrať naše ilúzie a klamstvá, v ktorých sme dlhé roky žili. Klamstvá o tom, akí sme dobrí rodičia, aké dobré manželstvo žijeme, klamstvo o tom, že naše rany by sa dali uzdraviť bez toho, aby sa ich náš Pán dotkol. Čiže v momente, keď sme mali byť absolútne jednotní, ako manželia a rodičia nášho syna, v momente, keď išlo o život nášho syna, by sme tento problém riešili ako vždy. Ja v srdci obviňujúc môjho manžela, ale navonok ticho a pokorne (plná sebaľútosti). Môj manžel obviňujúc ma nahlas, odchádzajúci od problému s doporučením, aby som požiadala o rozvod. Takže úžasní manželia a ešte lepší rodičia preukázali sme egoizmus najvyššieho zrna. Nastalo ticho a v dome dusno, ktoré by sa dalo krájať. Otrasená týmto všetkým som sedela pred obrazom Božieho milosrdenstva. Mala som pocit, že v tejto hrôze som zostala absolútne sama. Hovorila som Pánovi: „Pane, Bože, ja som v tejto hrôze naozaj úplne sama. Mamka mi zomrela pred pár mesiacmi, môj otec je alkoholik, dcéra žije v Nemecku, môj manžel odíde späť do Nórska, kde dlhé roky pracoval a náš syn možno aj zomrie.“ Zrazu som náhodne otvorila Sväté Písmo a začala som čítať. Čítala som stranu za stranou a vedela som, že toto je Slovo, ktoré mi Pán hovorí. Cítila som to srdcom (Izaiáš: Potecha Siona). Bolo to Slovo, v ktorom Pán sľuboval záchranu a veľké dobro, a ponúkal svoje rameno v tomto všetkom. Povedala som: „Pane, ja mám pocit, akoby si hovoril od veci, veď pozri, čo sa tu všetko deje. No ja zo skúsenosti viem, že si ma nikdy nesklamal, a Ty jediný hovoríš pravdu.“ Povzbudená týmto som nadobudla nádej a odvahu. Zavolala som do rehole Malým mariánskym sestrám. Božím riadením to zodvihla sestra Mária Letícia, ktorá sa od útleho detstva nášho syna modlí za neho. Rozpovedala som jej, čo sa u nás deje. Prisľúbila mi modlitby sestier a odslúženie sv. omší za našu rodinu. Bolo už dosť neskoro, váhala som zavolať Ivanovi . Zodvihol a vypočul ma. Medziiným povedal: „Predsa, keď niekto pred pár mesiacmi povedal, že ty si to, na kom mu najviac záleží, nemôže tak rýchlo zmeniť názor. A keby sa rozviedli všetky páry, ktoré sa ocitli v takomto probléme, nebolo by v Cenacole žiadne manželstvo, nemyslíš? No tu teraz ide o život vášho syna. V piatok príď na klub. Najprv vstúpi do komunity Erik a potom ty.“ Za túto vetu som Ivanovi nesmierne vďačná. Rozplynul sa strach o život nášho syna a môj strach, že by som mohla zostať na tomto svete sama. „Takže hovor o sebe, Ivan, čo chceš, že si plechová huba, atď., vtedy som pocítila tvoje otcovské srdce.“?? Uverila som, že Erik vstúpi do bezpečia zdravej cenacolskej rodiny a my s ním tiež. Do rodiny, kde sa syn učí byť synom, otec otcom a mama mamou. V piatok som šla na klub, dostala úžasnú „hubovú“ polievku. Rút mi povedala: „Neviem, ako to urobíš, čo aj na kolenách, na budúci týždeň tu bude sedieť vedľa tvoj manžel.“Pomyslela som si: „Drahá Rút, tak cez toto vlak nejde. Kto len trochu pozná hnev a zaťatosť môjho manžela vie, že toto chce zázrak ako Lurdy. Ale Panna Mária vie, ako sa zo Starej Hory (kde žijeme), robia Lurdy. Stal sa naozaj zázrak. Keď ma môj manžel videl, ako sa ťahám z klubu, ako pes s prebitou nohou, prišiel ku mne, objal ma a povedal: „Ale ti dali, čo?“
                               Povedala som: „Áno, dali. Ale nabudúce musíš ísť so mnou.“ A rozplakala som sa. Takto skončila naša trojtýždňová tichá domácnosť a začali sa Lurdy. Náš syn naozaj 20. októbra 2020 po neľahkej príprave vstúpil do Komunity, do slovenského domu. Ďakujem dvom úžasným anjelom strážnym za ich obetu a trpezlivosť a všetkým chalanom za ozajstné priateľstvo. Po ôsmich mesiacoch nám zavolali chlapci z poľského domu, v ktorom náš syn momentálne žije a pozvali nás na prvé stretnutie s naším synom. Náš syn Erik je taký zmenený, že ja vlastná mama som ho v prvom momente nespoznala. Zdal sa trochu neistý, aj hanblivý, ale z jeho očí šiel pokoj a dobro.  Nezabudnem na náš spoločný ruženec na kolenách po taliansky v kaplnke. Nezabudnem ani na chlapcov, ktorých nám Erik predstavoval. Oslovovali nás „mama“ a „tato“. Vtedy som pochopila, že len Matka Božia vie, ako sa robia Lurdy. Tým, že sme po Erikovom odchode obaja jednotne kľakli na kolená s ružencom v ruke, zasvätili naše deti, nás rodičov, náš dom a všetku biedu, ale aj dobro, ktoré máme Matke Božej, zrazu cez nášho syna sme získali veľa synov a jednu úžasnú rodinu – Cenacolo. Keď sme sa vrátili domov, raz pri jednej modlitbe som otvorila náhodne Sväté Písmo na tej istej strane, ako večer pred rokom v tej hroznej kríze. Padli mi oči na poznámku, ktorú som tam vtedy napísala: „August 2020. Erik je na pervitíne, my sme pred rozvodom, chystám sa do Cenacola.“
                               Prekvapilo ma však, že pod mojou poznámkou je napísaná ešte jedna Erikovým písmom. Začala som čítať a stálo tam: „Tam, kde Vy ste videli tmu, ja som našiel svetlo.Naše cesty sa rozdelia a zasa stretnú. Karty sú rozdané a moja cesta dávno určená.“ Erik. Tento text ma udivil z viacerých dôvodov. Že náš syn v čase prípravy do komunity, keď čítal Sv. Písmo, našiel tam práve túto istú stať. Napísal tam čosi tak nadčasové, čomu možno celkom ani dnes úplne nerozumieme. No po roku spolu s naším synom dosvedčujeme, že tam, kde sme videli tmu a hrôzu, zažiarilo svetlo nádeje pre nás a obe naše deti. Naše cesty sa fyzicky naozaj rozišli, ale duchovne prvýkrát ako rodina každý na svojom mieste kráčame po tej istej ceste. My rodičia, náš syn Erik a dcéra Nika kráčame po ceste zvanej Cenacolo. Vďaka Bohu a predrahej Matke za túto nesmiernu milosť a poctu.
mama Andrea

Written by 

Related posts