Svedectvo Rút

Svedectvo Rút

Od roku 2013, keď náš syn vstúpil do Komunity Cenacolo  sme s manželom a väčšinou  aj s našimi deťmi  nevynechali takmer  žiadnu  spoločnú akciu  pre rodičov Komunity na Slovensku, sobotné  rodičovské stretnutia, víkendové  stretnutia, Sviatok života, Jasličky…Potom pravidelné piatkové Kluby niekoľko rokov. Marec  2020 a – žiadne stretnutia, spoločné modlitby, objatia priateľov, prijatie  rodičov hľadajúcich pomoc, stretnutia s chlapcami  z domu, krátke opatrné leto, kedy išli  aspoň  kluby a kolokvie. A  znovu jeseň so zhoršením pandémie, v  októbri sme skončili osobné  stretnutia na piatkových kluboch a začali fungovať cez telefón. Ale aj ruženec  večer s Komunitou, poznávanie jednotlivých  domov, spoločenstvo  rodiny a celej  Komunity.
Prišiel advent 2020  a stále sa zhoršujúca situácia vo  svete, ale aj u nás. Moja mama , ktorú  sme prijali pred viac ako rokom do našej rodiny odišla k Pánovi. V  mojej práci- v ambulancii prvej línie to bolo čoraz náročnejšie. Sestrička, s ktorou  som pracovala takmer  20  rokov sa rozhodla odísť do  dôchodku. Aj keď  v rodine s manželom a deťmi bolo všetko dobre, osobne som prežívala veľmi ťažké obdobie v  mojom živote. V Komunite sme sa naučili každý  deň  modliť spoločne ruženec, teraz to boli najkrajšie okamihy môjho dňa. Stále som  si pripomínala Elvírino,: Ži tento okamih, buď prítomná teraz, len tak  môžeš túto  chvíľu prežiť naplno. To ma oslobodzovalo od strachu, čo bude zajtra, zostanem zdravá?, zostane zdravá moja rodina? Nielen  moji  priatelia boli odkázaní len telefonovať so mnou, prestali  sme  sa vídať s dcérou  a jej rodinou, keďže nežije v našom meste a aby sme znížili riziko, ak by som priniesla infekciu z  ambulancie. Do  tohto prišla informácia o  Vianočnom online  stretnutí s Komunitou, o prenose  zo Saluzza. Hneď ráno sme si  to  nastavili  na telke v obývačke a zrazu  známe tváre – sestra Jenifer a ostatné  sestričky, spomenula som si aká  som bola udivená , keď som ich prvý krát videla tancovať.  Spoločná modlitba ruženca, svätá omša, adorácia. Obedňajšia prestávka, cez ktorú  sme neodišli od prenosu, pozdravy z  domov, misií,  scénka slovenských rodičov. Známe tváre,  v  pozdravoch z  domov hľadanie tých „našich“,  slovenský  dom. Pokoj v  duši, radosť v srdci, stretnutie s rodinou- s cenacolskou  rodinou . V nasledujúcich  dňoch mi znelo  v ušiach   „Boh miluje človeka so skrúšeným srdcom“  Skrúšené  srdce- prijať Boha ako  Boha , prijať seba ako človeka,  žiť  situáciu a okolnosti, ktoré v tejto chvíli mám. Po tomto stretnutí som sa naučila ďakovať  za to, čo  žijem, ďakovať  za ľudí, ktorí sa síce veľa neozývajú , ale veľa sa za mňa modlia. Ďakujem za  Komunitu, ktorá  vrátila nášmu synovi život a nám ostatným vrátila radosť do sŕdc. Ďakujem za toto obdobie, ktoré  nám dáva  vedieť, že sme  ľudia, nie bohovia, ktorí  ovládajú svet. Ďakujem za tento čas, ktorý  trávime spolu rodina v „bubline“. Aj tento  vianočný prenos a stretnutie s Komunitou  pre mňa znamenal  utvrdenie v tom, že Komunita nie je nič statické, je to žijúce „skrúšené srdce“, v ktorom je miesto aj pre mňa.
Ďakujem Rút           

Written by 

Related posts