Svedectvo: Maroš zomrel

Svedectvo: Maroš zomrel

Za nejaký čas bude päť rokov čo prišiel za mnou náš najstarší syn a povedal: „ Maroš zomrel “. Nikdy počas jeho života som s ním nebol častejšie ako  teraz. Je veľmi pekné, ako často naňho myslím,  mal som z ním niekoľko tak živých snov, aké si nepamätám, že by som niekedy v živote mal. Často rozmýšľam prečo to skončilo jeho smrťou. Kde som urobil chybu? Chýb a omylov som urobil veľa, začal som písať „kde sme urobili chybu“, ale budem písať len za seba ako to vidím ja ako otec, ktorý, ako mi povedala jedna chorvátska komunitná mama,  nevedel vychovať svojho syna a Boh mi ho zobral. Je to pravda, ale počúva sa veľmi ťažko a ešte ťažšie prijíma. Ale ako je napísané pravda Ťa oslobodí.

Maroš po asi pol roku v komunite, bol v dome v Biograde v Chorvátsku, chcel ísť domov, najprv nám volali, pár krát sme s ním rozprávali,  povzbudzovali sme ho aby ostal,  že je na dobrom mieste, ale on ako povedali :„stále pýtal doklady“. Prvýkrát ako sa to stalo  som sa v noci okolo jednej modlil ruženec. On domov neprišiel. V tej dobe som sa pravidelne, denne ruženec ešte nemodlil. Keď sa to stalo druhý,  tretí krát už som sa v noci nemodlil myslel som, že to automaticky nejako prejde. Neprešlo. Neviem to presne, ale za nejaký mesiac, dva bol doma.

Keď sme ho pripravovali, absolvoval som v týždni  pomedzi kolokvia služobnú cestu do Talianska, nebol som týždeň doma, odišiel som z Piešťan z kolokvií a o týždeň sme sa tam opäť stretli spolu z Alenou mojou manželkou a Marošom. Nemusel som tam ísť, ale uprednostnil som to pred Marošom. Práca, práca a akože práca aj keď sme ho už strážili, veľa krát som ho buď nechal z Alenou, alebo, keď ešte brigádoval aj s niekým iným. Načo tam budeme toľkí, keď sa to dá zariadiť aj iným spôsobom. Ale ja som bol otec, on si nevedel nájsť cestu ku mne, ale ja som ju mal hľadať viac. Ja som otec rodiny, Maroš je Božie dieťa, ale ja som zaň zodpovedný pred Bohom.

Na začiatku roka bolo stretnutie rodičov vo Vrbovci v Chorvátsku, nešli sme tam, lebo bol ešte len pol roka v komunite – on tam nebude. Ale teraz viem že ja som tam mal byť, to bolo pre mňa a nie preňho a nakoniec ja neviem či by tam nebol aj Maroš. Moje srdce z kameňa myslelo len na seba, svoje pohodlie a svoje záujmy a záľuby. Maroš tam nebol a ani nemal byť na prvom mieste, ale keby tam bol Boh – milujúci Otec, tak ako ho poznám teraz aspoň z časti , našlo by sa miesto aj pre všetko iné, ktoré je podstatou nášho života. Nevedel som zachovať jednotu z manželkou, naše rôzne názory sme preberali aj pred deťmi čo ich trhalo na kusy a najmä Maroša oslabeného závislosťou.

Toto mi náš Boh, ktorý, ako sa modlíme v ruženci svetla aj nado mnou povedal pri krste : “toto je môj milovaný syn“, zjavil za tie roky čo som stratil svojho milovaného syna. Ale on je Boh lásky a keď si operiem svoje rúcho v jeho krvi , on ma posilňuje. On mi  skrze komunitu dal svoju matku.  A ona hovorí mne, keď počúvam : „Miluj , žehnaj a modli sa“.

Marián       

Written by 

Related posts