Moja skúsenosť v komunite Cenacolo – Vlasta

Moja skúsenosť v komunite Cenacolo

 Túžim sa podeliť s vami, ktorí budete čítať tieto riadky, o jednom z najväčších darov, ktorý som dostala vo svojom živote. Bol to viac než 5 – ročný pobyt v  komunite Cenacolo. Volám sa Vlasta mám troch synov. Som vdova  16 rokov. Komunitu som prvý krát spoznala v Medžugorí. Pri návšteve komunitného domu  som si vypočula svedectvá chlapcov. Bolo to pre mňa veľmi silné . Najviac ma však oslovilo,  keď hovorili  ako zhadzovali masky, ktoré nosili pred komunitou.  Hneď som vyslala nezáväznú modlitbu k Matke Božej Kráľovnej pokoja. Prosila som ju, že by som to aj ja skúsila.  Oslobodiť sa od masiek, ktoré som v tom čase nosila pred ľuďmi okolo seba. Dlhé bolo moje čakanie. Už som aj zabudla, že som o niečo prosila . A naďalej som si žila svoje masky. Ale Matka Božia nikdy nezabúda. Po siedmich rokoch si ma pozvala do komunity. Mala som vtedy  57 rokov.                                                                                                 Prvá skúsenosť v zmiešanom dome nedopadla dobre. Ničomu som nerozumela. Zdalo sa mi všetko nezmyslené a nelogické. Všetko bolo v rozpore so životom, aký som žila vonku. Tak som to vzdala po 52- dňoch som sa vrátila domov.  Matka Božia to so mnou nevzdávala ( za čo jej ďakujem). Vo svojej láske ma  nenechávala  na pokoji. Neustále ma pobádala  k návratu. Vedela, čo je pre mňa dobré a čo potrebujem  pre svoj život. A tak po roku som nabrala odvahu a poprosila som komunitu o návrat. Bolo mi povedané, že komunita nie je pre starých, ale pre mladých. Napriek tomuto konštatovaniu mi ponúkli, že môžem chodiť medzi chlapcov do slovenského domu v Kráľovej pri Senci. A tak sa stalo, že som 2 týždne v mesiaci  bola s chlapcami v dome. Trvalo to 6 mesiacov. Bola to skúška.  Veľmi potrebná. Potrebovala  som  zistiť, či to myslím vážne. Robiť cestu  neľahkú, ale krásnu pri poznávaní  pravdy o sebe samej .  Zdá sa,  že v tejto skúške som obstála. Bola som pozvaná  do dievčenského domu, kde som žila 5 rokov. Možno si poviete: V tomto veku? A načo to bolo dobré?  A ak si nebola závislá, prečo si tam vôbec išla? Vaše otázky sú opodstatnené.  Aj ja som ich pred komunitou v hlave nosila. Odpovede na ne mi prišli počas pobytu v komunite. My rodičia, starí rodičia sme,  poniektorí z nás aj ťažkými skúškami,  prešli. My sme poverení usmerňovať naše deti podľa našich predstav , často krát organizovať im život podľa našich plánov. Len my vieme čo je pre nich dobré. A vy by ste ma určite vedeli doplniť, čo ešte iné,  ste robili pre dobro svojich detí. Veď ktorý rodič chce zle svojim deťom. Verím, že ani jeden z nás. A nakoniec, keď prídu do veku dospievania a dospelosti vidíme, že naše snaženie neprinieslo ovocie radosti, ale súženie a  bolesť. Kde sa stala chyba ? A toto je ten moment. Kedy nie je potrebné presviedčať sa, že som urobila všetko to najlepšie pre moje deti. Je potrebné zastaviť sa a pýtať sa seba samej  a nie je náhodou chyba aj vo mne ? Toto zastavenie mi umožnila Komunita Cenacolo. Bol to čas bolestný ale nádherný. Vidieť seba samu v pravde. Aká v skutočnosti som nebolo ľahké akceptovať. Ako film sa mi odvíjali situácie v ktorých som zlyhala ako matka, ako manželka, ako dcéra, ako priateľka,  ako kolegyňa  atď…  nóóó  poviem vám mala som čo robiť, aby som to uniesla.                                                                                                                                                                        Spoznala som jasne  čo je pýcha. Ako ma ovládala vo vzťahoch s dievčatami s ktorými som žila. Aj tam , kde som si predtým nikdy nemyslela, že je prítomná. Jasne som cez vzťahy s  dievčatami spoznala svoje ambície, svoju povýšeneckosť, individualizmus, egoizmus, uzavretosť, hnev, nervozitu, sentimenty  a množstvo iných slabostí ,ktoré vo mne boli a sú prítomné. Bolo to veľmi potrebné.  Naučila som sa postupne s nimi žiť a očisťovať sa od nich. Nikdy som si nemyslela, že očisťovanie rovná sa  odpustenie. Pochopila som, že prosiť o odpustenie a odpustiť  je tým najväčším darom, aký si človek môže priať vo vzťahoch s ľuďmi. Ako v odpustení vstupuje čistá láska a priateľstvo.                                                                      Spoznala som, čo je pravdivé priateľstvo. Je darom ak máte okolo seba ľudí, ktorý vám v pravde vedia povedať ako vás vidia. Nie preto, aby vás kritizovali, ale aby vám pomohli vidieť sa v pravde. A vy, aby ste sa mohli meniť a stávať sa slobodnými.                                                                                                                                                                                               Spoznala som, prečo je potrebné robiť ticho- silencium. Boli chvíle ( a nebolo ich málo) keď mi niekto, odkryl moje zlyhania. Vždy som mala tendenciu vysvetľovať prečo sa mi to stalo. Pochopila som, že to bolo obyčajné vyhováranie sa. Ak som  zachovala ticho bolo mi odkrytá pravda, ktorú som mala spoznať prečo sa mi to stalo.                                        Spoznala som , že vidieť seba samú  v ťažkých momentoch vo vzťahoch s druhými  je darom pre čisté a pravdivé priateľstvá. Boli veľmi ťažké situácie, ktoré som s dievčatami žila. Videla som len ich  slabosti a nedostatky. Bolo mi povedané: Nepozeraj na toho druhého, ale na seba samú. A naozaj . Zrazu ta situácia mala celkom iný rozmer. Ja som sa v  nej spoznala. Spoznala som príčinu , ktorá mi tú ťažkosť spôsobovala. Ale určite to nebola tá osoba. Spoznala som, že pobyt v komunite nie je o oslobodení sa od závislosti.  Je to o zmene myslenia a prijatí  sa takej aká som so všetkými slabosťami a nedokonalosťami, ale s  túžbou nezotrvávať v nich.  Nechať sa premieňať. A je to cesta na celý život.  Ďakujem Pánu Bohu za Matku Elvíru, ktorá mala otvorené srdce a povedala svoje ÁNO a s Božou pomocou vytvorila toto vzácne Božie  dielo pre celý svet. Vďaka nej sa moja viera prehĺbila a začala som ju žiť v konkrétnosti života. Viem že Pán je živý a prítomný v mojom živote. Pomáha mi cez komunitnú skúsenosť  5 – tich rokov pokračovať  v živote, ktorý je dnes  naplnený radosťou, láskou, pravdou a krásnymi  pravdivými priateľstvami. Aj keď často  krát  cez kríže, neprijatie a nepochopenie, ale vo všetkom víťazí  On Jediný JE®IŠ náš Pán, ktorému nie je nič nemožné a nad všetkým je jeho moc a sláva.                                                                                                                                            Po návrate do reality tohto sveta  nebolo to jednoduché. Nevedela som sa zaradiť. (Aj keď som bola existenčne zabezpečená). Ąudia okolo mňa ma nechápali. Nevedela som sa im priblížiť, lebo boli iní ako ľudia v komunite. Prežívala som veľké vnútorné boje. Vrátiť sa do komunity ? Zostať tu v tomto svete ? Ale ako som už napísala. Boh je víťazom nad všetkým. Komunita pokračuje aj vonku.                                                                                                                          Všetko to, čo sa mi v nej  dostalo, môžem uplatňovať aj medzi ľuďmi, ktorí sú mi posielaní do života. Všetko je o mne. Či mám trpezlivosť ich prijímať, takých akí sú. Nepresviedčať ich za každú cenu, že by sa mali meniť. Modliť sa za nich,  ak niečo vidím.  Jedine Pán môže vstupovať do ich životov. ON im otvára srdcia a napĺňa ich túžbou  premieňať sa. Prestať vidieť svoj život a životy  iných v pravde egoistickej, ale v pravde Božej. Pretože len táto pravda  napĺňa naše životy radosťou, pokojom, šťastím aj cez kríže, ktoré  do nich vstupujú. Naďalej som  a zostávam  takou aká som bola. Pyšná, ambiciózna, egoistická, individualista, hnevlivá … , ale ďakujem Pánu Bohu, že  cez ľudí, ktorých mi posiela, mám možnosť opäť vidieť tieto slabosti. Vedieť ich oľutovať, poprosiť o odpustenie, očistiť sa. Ďalej kráčať životom  naplnenom láskou, pokojom, radosťou… Stávať sa slobodným Božím dieťaťom napriek veku, ktorý mám. Ďakujem každému jednému z Vás, ktorí ste mali trpezlivosť prečítať si toto svedectvo až do konca. Budem rada keď vám bude povzbudením do Vašich životov. Nech vám Dobrotivý Nebeský Otec žehná.
Vlasta

Written by 

Related posts