Z homílie sv. otca Františka

Z homílie sv. otca Františka

Eucharistia nám nesmie zovšednieť; nesmieme pristupovať k svätému prijímaniu zvykovo: nie! Zakaždým, keď pristúpime k oltáru, aby sme prijali Eucharistiu, máme si skutočne obnovovať naše „amen“ voči Kristovmu Telu. Keď nám kňaz povie: „Telo Kristovo“, odpovedáme: „Amen“. Ale nech je to také „amen“, ktoré vychádza zo srdca, z presvedčenia. Je to Ježiš; Ježiš, ktorý ma zachránil; Ježiš, ktorý mi prichádza dať silu žiť. Je to Ježiš, živý Ježiš. Nesmie nám to zovšednieť: zakaždým nech je to akoby naše prvé sväté prijímanie.“
«Živý chlieb, ktorý zostúpil z neba» (Jn 6,51) je sviatosťou pamäti, ktorá nám pripomína reálnym a hmatateľným spôsobom príbeh Božej lásky k nám. „Pamätaj“, hovorí dnes Božie slovo každému z nás. Vďaka spomienke na Pánove činy nabral ľud silu kráčať púšťou. Na spomienke všetkého toho, čo Pán pre nás vykonal, sa zakladá náš osobný príbeh spásy. Spomínanie je zásadne dôležité pre vieru, tak ako voda pre strom: ako nemôže žiť a prinášať ovocie strom bez vody, tak ani viera, ak sa nebude sýtiť spomienkou na to, čo Pán pre nás vykonal.
„Pamätaj.“ – Pamäť je dôležitá, pretože nám umožňuje zostávať v láske, pamätať si, to znamená niesť v srdci, nezabudnúť, kto nás miluje a kto nás pozýva k láske. A predsa sa táto jedinečná príležitosť, ktorú nám Pán dal, v súčasnosti skôr oslabuje. Vo chvate, do ktorého sme ponorení sa mnohé osoby a mnohé skutočnosti akoby len mihnú povedľa nás. Rýchlo obraciame list, bažiac vždy po niečom novom, ale sme chudobní na spomienky. Takto zahadzujúc spomienky a žijúc okamžikom riskujeme, že zostaneme na povrchu, v prúde udalostí ktoré sa dejú, bez toho, aby sme išli do hĺbky, bez tej hĺbky, ktorá nám pripomína, kto sme a kam ideme. Vonkajší život sa takto stáva rozkúskovaným a vnútorný život ustrnutým.
Ale dnešná slávnosť nám pripomína, že v rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť stávajúc sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa «koná pamiatka jeho umučenia», lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní. Hľa, prečo nám robí tak veľmi dobre eucharistická pamiatka: nie je to pamiatka abstraktná, chladná a informatívna, ale živá a utešujúca pamiatka Božej lásky. V Eucharistii je plná chuť Ježišových slov a činov, chuť  jeho Paschy, vôňa jeho Ducha. Jej prijímaním sa vtláča do nášho srdca istota, že sme milovaní Bohom. (…)
Takto v nás Eucharistia formuje vďačnú pamäť, pretože vnímame, že sme Otcove milované deti, ktoré on nasycuje. [Formuje v nás] slobodnú pamäť, pretože Ježišova láska, jeho odpustenie, uzdravuje rany minulosti a upokojuje spomienky na podstúpené a utŕžené krivdy. [Formuje v nás] trpezlivú pamäť, pretože v protivenstvách vieme, že Ježišov Duch zostáva v nás. Eucharistia nás povzbudzuje: ani na najneschodnejšej ceste nie sme sami, Pán na nás nezabúda a vždy, keď prídeme za ním, nás s láskou posilňuje.
Eucharistia nám pripomína, že nie sme jednotlivci, ale „jedno telo“. Ako ľud na púšti zbieral mannu padajúcu z neba a delil sa s ňou v rodine (porov. Ex 16), tak Ježiš, Nebeský chlieb, nás zhromažďuje, aby sme ho spoločne prijímali a podelili sa s ním medzi sebou. Eucharistia nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo. Pripomenul nám to sv. Pavol: «Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe» (1 Kor 10,17).“

Written by 

Related posts