Každý z nás je misionárom

Každý z nás je misionárom

V Evanjeliu (porov. Mt 10,26-33) zaznieva výzva, ktorú Ježiš adresuje svojim učeníkom, aby sa nebáli, boli silní a mali dôveru, keď budú musieť čeliť výzvam života, čím im vopred oznamuje, že ich čakajú protivenstvá. Dnešný úryvok tvorí súčasť reči o misionárskom poslaní, ktorou Ježiš pripravuje apoštolov na prvú skúsenosť s ohlasovaním Božieho kráľovstva. Ježiš ich vytrvalo vyzýva, aby sa nebáli – strach je totiž jedným z najhorších nepriateľov nášho kresťanského života – a Ježiš ich  povzbudzuje: „nebojte sa“. „Nebojte sa“, vraví Ježiš a opisuje tri konkrétne situácie, ktorým budú učeníci musieť čeliť.
V prvom rade je to nevraživosť tých, ktorí by chceli Božie slovo umlčať: jeho prisládzaním, rozrieďovaním či umlčiavaním toho, kto ho ohlasuje. V tomto prípade Ježiš apoštolov povzbudzuje, aby šírili posolstvo spásy, ktoré im on zveril. Nateraz ho on sám odovzdával s opatrnosťou, takmer v skrytosti, uprostred malej skupinky učeníkov. Ale oni majú o jeho Evanjeliu hovoriť „na svetle“, t. j. otvorene, a ohlasovať ho „zo striech“ – tak hovorí Ježiš –, čiže verejne.
Druhou ťažkosťou, s ktorou sa Kristovi misionári stretnú, sú fyzické hrozby proti nim,  čiže prenasledovanie namierené proti nim osobne, až po zabitie. Toto Ježišovo proroctvo sa napĺňa v každom čase: je to bolestivá skutočnosť, no dosvedčuje vernosť svedectva. Koľkí kresťania sú prenasledovaní aj dnes po celom svete! Trpia pre Evanjelium s láskou, sú mučeníkmi našich čias. A môžeme s istotou povedať, že ich je viac než mučeníkov prvotných dôb: toľko mučeníkov, len preto, že sú kresťanmi…
Týmto učeníkom včerajška i dneška, ktorí znášajú prenasledovanie, Ježiš radí: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (v. 28). Netreba sa nechať zastrašiť tými, ktorí sa snažia uhasiť silu evanjelizácie aroganciou a násilím. Títo totiž nezmôžu nič proti duši, čiže proti spoločenstvu s Bohom: nikto oň nemôže učeníkov obrať, lebo je to Boží dar. Jediné, čoho sa má učeník báť, je stratiť tento Boží dar, blízkosť, priateľstvo s Bohom, keby prestal žiť podľa Evanjelia a spôsobil si tak morálnu smrť, čo je dôsledok hriechu.
Ako na tretí druh skúšky, ktorej budú apoštoli vystavení, Ježiš upozorňuje na ten pocit, ktorý niektorí budú môcť zakúšať, akoby ich sám Boh opustil, zostávajúc vzdialený a mlčiaci. Aj tu však vyzýva nebáť sa, lebo život učeníkov – hoci prechádzajú týmito a inými nástrahami – je pevne v rukách Boha, ktorí nás miluje a opatruje.
Sú to ako tri pokušenia: prisládzať Evanjelium, rozrieďovať ho; druhým je prenasledovanie a tretím pocit, že Boh nás nechal samých. I Ježiš znášal túto skúšku, v Olivovej záhrade a na kríži: „Otče, prečo si ma opustil?“, hovorí Ježiš. Niekedy pocítime takúto duchovnú vyprahnutosť. Nemáme sa toho báť. Otec sa o nás stará, lebo v jeho očiach máme veľkú cenu. Na čom záleží je úprimnosť, odvaha vydávania svedectva, svedectva viery: „vyznať Ježiša pred ľuďmi“ a napredovať v konaní dobra.
Presvätá Panna Mária, vzor dôvery a odovzdanosti Bohu v čase nepriazne a nebezpečenstva, nech nám pomáha nikdy neprepadnúť skormútenosti, ale vždy sa zveriť jemu a jeho milosti, lebo Božia milosť je vždy mocnejšia než zlo.

Written by 

Related posts